Rodičovské chyby, vďaka ktorým viazne komunikácia s tínedžermi.

Prečo tínedžeri prestávajú hovoriť so svojimi rodičmi – a čo s tým vieme spraviť.

Základné rutiny, ktoré by sme mali v komunikácii s tínedžermi dodržiavať, ak s nimi chceme mať blízky a funkčný vzťah.

Puberta je výzva. Pre deti aj pre rodičov. Jedna z najčastejších sťažností rodičov znie:
„Neviem sa s ním/s ňou normálne porozprávať. Všetko je len odvrknutie alebo ticho.“

Ale kým svoje deti onálepkujeme, že dnešní tínedžeri sú čudní, iní, skúsme sa pozrieť aj na druhú stranu rovnice… často to nie je o tom, že nechcú hovoriť – ale že sa s nami necítia bezpečne.
A tu nastupujú rodičovské chyby, ktoré komunikáciu ešte zhoršujú.

Zaujímavé je, že nová štúdia vedcov zo Stanfordskej univerzity ukazuje aj neurobiologické pozadie tohto javu – okolo trinásteho roku života sa mozog dospievajúcich prirodzene začína viac zameriavať na neznáme hlasy než na hlasy rodičov, čo je súčasťou evolučne podmieneného prechodu k väčšej samostatnosti a vyhľadávaniu nových sociálnych väzieb.

Inými slovami – tínedžeri nás neignorujú preto, že by nás nemali radi. Ich mozog si jednoducho začína nastavovať iné priority. No o to dôležitejšie je, aby sme ako rodičia nerobili chyby, ktoré túto odkláňajúcu sa pozornosť ešte viac odsunú do izolácie.

1. Počúvaš, aby si odpovedal – nie aby si pochopil

Väčšina ľudí v skutočnosti nepočúva, aby porozumela – ale aby mohla reagovať. Namiesto skutočného vnímania slov druhého si v hlave pripravujeme odpoveď, radu alebo protiargument. V komunikácii s tínedžermi to býva obzvlášť citeľné – my chceme rýchlo riešiť, oni potrebujú, aby sme ich najprv naozaj počuli. Tínedžer niečo povie a my okamžite reagujeme:

„A ja som ti to hovoril!“

„Vidíš, presne pred týmto som ťa varoval!“

„No, čo si čakal/a?!“

Výsledok? Nabudúce už dieťa nepovie nič. Lebo sa necíti vypočuté – len súdené. Namiesto reakcie skús otázku:
„A ako si sa pri tom cítil?“ alebo „Čo si z toho vzal?“
Nie preto, aby si viedol výsluch. Ale aby si otvoril dvere k dôvere.

Komunikácia s tínedžermi je obzvlášť citlivá a preto je potrebné, aby sme dokázali vystúpiť z rutiny a predtým, než sa do nej pustíme, pristupovali k nej premyslene a vedome.

2. Podceňuješ ich problémy

Pre tínedžerov je vnímanie reality oveľa dramatickejšie, ako pre nás rodičov, ktorí sme už svoju pubertu zažili, nazbierali roky a roky skúseností. Ich prežívanie je intenzívnejšie, keďže množstvo situácií zažívajú prvýkrát a pociťujú neistotu, ako tieto nové výzvy riešiť. Keď ich niekto zradí, keď im niekto napíše hnusný koment, keď ich niekam nepozvú – je to pre nich „koniec sveta”. Ale m yrodičia máme často tendeciu zhodiť vážnosť situácie:

„Prosím ťa, to nie je žiadny problém.“

„To ťa raz prejde.“

„To ešte nevieš, čo je život.“

Áno, z pohľadu dospelého to nie je tragédia. Ale keď bagatelizuješ ich svet, učíš ich, že ti ho nemôžu ukazovať.

Skús namiesto toho:
„Chápem, že ťa to vzalo. Ako ti môžem pomôcť?“ Nie je to o riešení – je to o uznaní emócie. O tom, že majú právo sa cítiť akokoľvek, že je pre nich bezpečné ukázať pred vami ako sa cítia.

3. Komunikácia s tínedžerom len vtedy, keď je problém

Veľa rodičov komunikuje s tínedžerom iba vtedy, keď sa niečo pokazí: zlá známka, neporiadok v izbe, zaspal, drzo odpovedal. Inak medzi nimi vládne ticho alebo rutina. Žiadne zdieľanie, žiadne záujmy, žiadne „len tak“.

Ak si pre dieťa len kontrolór, nečakaj, že s tebou bude dobrovoľne hovoriť.

Skús vytvoriť priestor na bežnú, nenútenú komunikáciu.
Spoločná večera. Spoločný seriál. Čokoľvek, kde nie si len rodič, ale aj prítomný človek.

A ak cítiš potrebu vyjadriť , čo pre tteba nie je v poriadku v súvislosti so správaním svojho dieťaťa, skús aplikovať pravidlá konštruktívnej spätnej väzby namiesto nepríjemnej a nikam nevediacej kritky.

4. Nerešpektuješ ich súkromie

Tínedžer potrebuje svoj priestor. Fyzický aj psychický. Ale niektorí rodičia majú potrebu vedieť všetko:

„S kým si bol?“

„O čom ste sa bavili?“

„Ukáž mi správy.“

Často z dobrého úmyslu. Ale absolútna kontrola rodí absolútne tajomstvá. Ukáž, že mu dôveruješ – a zároveň vytvor bezpečný priestor, kam sa môže vrátiť, keď sa niečo pokazí.
Nemusíš vedieť všetko. Potrebuješ, aby tvoj tínedžer vedel, že ty tu si, nech sa deje čokoľvek.

5. Hráš vždy nadradenú kartu

Je samozrejmé, že na svoje deti pozeráme vždy očami rodičov a vnímame ich ako tie bytosti, ktoré chceme za každú cenu ochrániť pred zlom. No často si neuvedomujeme, že tak, ako plynie čas sa rozdiely v tom, čo dokážeme, ovládame my a oni budú zmenšovať. časom nás svojimi schopnosťami môžu aj predbehnúť, čo je výborné.

Predtým, než vytiahneme nadradenú kartu typu: „Lebo ja som rodič.“, „Kým bývaš pod touto strechou, budeš ma počúvať.“ alebo „Ja viem lepšie.“, zastavme sa sa na chvíľu, či toskutočne pomáha v danej situácii.

Áno, si rodič. Ale tínedžer nechce byť ovládaný – chce byť rešpektovaný.
Autorita je dôležitá, ale rešpekt si nezískaš nátlakom, len vzťahom.

Skús viac dialógu, menej monológu.
Daj mu pocítiť, že má hlas. Ukáž, že ťa zaujíma, ako to vníma.  Aj keď rozhodnutie je často ešte stále na tebe, dialóg pred rozhodnutím mu ukáže, že mu na ňom záleží.

Chceš, aby ti tínedžer dôveroval? Najprv mu ukáž, že ty dôveruješ jemu. Komunikácia s tínedžerom nie je jednoduchá. Ale kým ho budeš len opravovať, hodnotiť, kontrolovať a poučovať – nebudeš mať šancu ho spoznať. Nehľadaj dokonalosť. Hľadaj spojenie. Nie cez krik, ani cez prednášky. Ale cez rešpekt, záujem a ochotu byť aj rodičom, aj človekom.